Východokarpatská magistrála je pravdepodobne najmenej navštevovaná magistrála na Slovensku a je druhá najdlhšia, po Ceste hrdinov SNP. Nachádza sa na severe východného Slovenska a z veľkej časti kopíruje hranice s Poľskom. Ako jej názov napovedá, vedie cez Karpaty, konkrétne čiastočne cez ich východnú a západnú časť. Toľko suché geografické fakty.
Keď sa bližšie pozriete na samotné Karpaty, zistíte, že tvoria akúsi prírodnú bariéru našej krajiny. Táto bariéra sa viac-menej tiahne od vrchu Kremenec, cez Vysoké Tatry, Javorníky, Biele Karpaty, Malé Karpaty, až po Bratislavu. Čiže nás táto bariéra prirodzene chráni hlavne zo severu. Komu sa podarí prekonať túto bariéru zo severu, má v podstate prístup k ovládnutiu Slovenska, Maďarska, čiastočne Srbska, Chorvátska, Bosny. V dnešnej relatívne pokojne dobe si neuvedomujeme význam takejto bariéry a ako je to na Slovensku už pravidlo, nevenujem dostatočnú pozornosť našej histórii. Kto sa vyberie na Východokarpatská magistrálu, históriu bude cítiť skoro na každom kroku. V tomto článku nájdete základné informácie, aby ste si mohli naplánovať vlastnú cestu cez magistrálu.
Obsah článku
Historické okienko k Východokarpatskej magistrále
Nie som historik, ani môj blog nie je orientovaný na históriu, ale pred samotnou cestou je dobré niektoré veci poznať, aby ste vedeli, na čo cestou narazíte. Je vhodné, ak si prečítate niečo o bojoch v Karpatoch počas prvej svetovej vojny. Počas novembra 1914 až apríla 1915 na našej súčasne hranici zvádzali tuhé boje vojaci Rakúsko-Uhorska s cárskou Ruskou armádou. Zhruba od januára 1915 do apríla 1915 sa Rusom podarilo obsadiť severnú časť východného Slovenska, až po mestá Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Humenné, Snina, aby boli následne z Karpát donútení ustúpiť.
Boje v tejto oblasti si vyžiadali podľa rôznych zdrojov až 45.000 životov všetkých zúčastnených strán a približne 250.000 ranených a zajatých úplne zbytočne. V podstate sa bojovalo skoro na každom úseku našej súčasnej hranice s Poľskom, po ktorej budete kráčať. Na niektorých kopcoch a priesmykoch sa bojovalo viac, na iných menej. Toto je tá menej známa história Východokarpatskej magistrály, ktorá bola prekrytá Karpatsko-duklianskou operáciou počas druhej svetovej vojny.
Nie je mojím cieľom rozoberať všetky historické aspekty a opodstatnenosť danej operácie, kto má záujem, historických zdrojov je v tomto prípade dostatok. Výsledok tejto pre niekoho opodstatnenej, pre niekoho zbytočnej operácie je približne 52.000 mŕtvych Nemcov, 20.000 mŕtvych Rusov, 1.800 Čechoslovákov. Celkovo tak v oboch vojnách zahynulo približne 119.000 vojakov, nespočet ranených, zajatých, civilné straty, škody na majetku. Nikde na Slovensku nie je územie poznačené krvou tak, ako je to v Karpatoch.
Na žiadnej inej magistrále nenájdete známky bojovej činnosti ešte z prvej svetovej vojny, len na tejto. Len z obdobia prvej svetovej vojny je na tomto území približne 180 vojnových cintorínov. Na Ceste hrdinov SNP okrem technických pamiatok v Údolí smrti nebudete kráčať vedľa stále viditeľných zákopov. Na tejto to bude väčšinu cesty, ak sa budete pozorne pozerať a dáte si veci do súvislosti na základe histórie. Potom si uvedomíte, ze tie priekopy na hrebeňoch ďaleko od civilizácie nie sú výsledok prírodnej činnosti, ale že ich vytvorili vojaci pri bojových činnostiach. A veľa ich tam zomrelo či už priamo v boji, umrzlo, alebo ako následok cholery, poprípade inej choroby.
Kto sa vyberie na túto magistrálu, určite bude kráčať okolo vojenského cintorína č.46 Konieczna, ktorý projektoval Dušan Jurkovič. Áno, je to ten istý pán, ktorý projektoval aj pamätník M.R.Štefánika na Bradle. Tých cintorínov na trase je samozrejme viac, ale tento je asi najkrajší a v podobe autora ma zaujímavú súvislosť s Bradlom.
Náročnosť trasy
Keď sa pozriete na profil, na úseku približne 248km nastúpate približne 10km a takú istú vzdialenosť aj sklesáte. K tomu treba pripočítať ešte výstup/zostup z vrchu Minčol, podľa toho ktorým smerom pôjdete. Z môjho pohľadu samotná cesta nie je veľmi fyzicky náročná. Len je to skoro stále hore/dole, ako pílka. Čo robí cestu relatívne náročnou, je nedostatok vodných zdrojov, civilizácie, výhľadov, monotónnosť cesty, ak nerátam časť Polonín.
Jediná civilizácia priamo na ceste je v úseku Ubľa-Nová Sedlica. Čo sa týka lesa, jediné vytrhnutie zo stereotypu bukovo-dubové lesa je NPR Palótska jedlina a samozrejme NPR Stužica. V podstate idete stále lesom po hraničných kameňoch, hore, dole, doprava, doľava, väčšinu trasy nevidíte nič zaujímavé, okrem lesa. Na hrebeňoch si všímajte stále viditeľné zákopy a predstavte si, ako sa o tie miesta v zime bojovalo. Pochopíte, keď sa budete štverať smerom hore a predstavíte si, ako by ste v zime útočili na také miesto.
Trasa
Ja osobne som to šiel zo smeru Minčol – Ubľa, v rámci mojej upravenej Cesty hrdinov SNP. Subjektívne sa mi zdá, že cesta týmto smerom je ľahšia, v čom ma podporuje aj pohľad na výškový profil a celkové nastúpané metre. Čo Vám radím, bez ohľadu na to z ktorého smeru sa vyberiete, vyhnite sa úseku Kurovské sedlo – vrch Lacková – sedlo Cígeľka. Prešiel som to a tento úsek je fakt zbytočný na trase. Absolútne o nič neprídete a ušetríte si nohy pri extrémne strmom stúpaní na vrch Lacková, z ktorého nič neuvidíte a nič tam nie je. Aj KST sa už na ten vrch vykašlalo, ani vrcholovú tabuľku neobnovuje od roku 2001.
Namiesto toho prejdite cez dedinky Cigeľka, Petrová, poprípade Frička, ochutnajte mieste minerálne vody, pozrite si unikátne drevené kostolíky, trocha podporte domáci turizmus. Určite tam toho uvidíte viac, ako keby ste šli naokolo cez Lackovú. Ak sa predsa rozhodnete ísť cez Lackovú, na jej vrchole si na mňa spomeňte. Bez srandy, vykašlite sa na to.
Úsek Nová Sedlica – Ubľa je taká povinná jazda, väčšina po asfalte. Jediné zaujímavejšie miesto je neďaleko dediny Ulič, v povodí potoka Ulička pri Ukrajinskej hranici, kde sa nachádzajú pozostatky bunkrov.
Ubytovanie
Keďže trasa je mimo civilizácie, žiadne penzióny na trase nenájdete. Ale naopak, môžete sa spoľahnúť na prístrešky a útulne. Prvá asi najlepšia je Kráľová studňa. Tu si rozhodne naplánujte nocľah a v prípade priaznivého počasia si užite nezabudnuteľný západ slnka. Ďalej je prístrešok v sedle Cigeľka, ale ja odporúčam pokračovať trocha ďalej a odbočiť na Poľskú stranu na miesto zvané Swieta Góra Jawor, kde je kostolík (Cerkiew Opieki Matki Bożej na Świętej Górze Jawor), pri ktorom môžete prespať.
Ďalšie prístrešky nájdete v sedle Blechnárka a Regetovská voda. V sedle Regetovská voda je aj s krbom. Potom nasleduje trojica poľských útulní Mazgalica, Baranie (táto je asi najlepšia), a tesne pod kótou 677 bezmenná útulňa. Všetko je na trase, nikde netreba odbočiť. Na Dukle si viete nájsť miesto na spanie pod lietadlom, aj keď je to kúsok z cesty.
Ďalej je nový prístrešok neďaleko vrchu Klin, pri smerovej tabuľke Kút, v nasledujúcom Čertižskom sedle je tiež prístrešok. Nasleduje trojica menších „drevených stanov“ pre dve osoby. Nachádzajú sa v Kalinovskom sedle, za Laboreckým priesmykom, v ktorom je aj prístrešok a napokon v Lupkovskom priesmyku. Pri ďalšom putovaní môžete využiť horskú chatu v Balnici, po ktorej nasleduje útulňa v Ruskom sedle. Za ňou nájdete pekný prístrešok pod vrchom Jarabá skala, alebo útulňu pod Čertiažou. Následne je ubytovanie možné až v Novej Sedlici.
Zámerne som vymenoval všetky možnosti, aby ste si sami vybrali podľa toho, z ktorého smeru pôjdete a akú vzdialenosť denne urazíte. Ja som spal na miestach Kráľová studňa – Regetovská voda – Baranie – Klin – Lupkovský priesmyk – Ruské sedlo – Nová Sedlica. Väčšina miest je vhodná pre jedného, drevené stany sú pre dvoch, útulne sú samozrejme pre viac ľudí. Na túto magistrálu je vhodné si pribaliť minimálne tarp, ak by bolo niektoré miesto náhodou obsadené.
Voda
Tu nie je moc čo písať. Vody priamo na ceste je málo a odporúčam pribaliť filter na vodu pre prípad núdze. Vodu nájdete pod Minčolom, na Kráľovej studni, za sedlom Cigeľka na Poľskej strane pri kostolíku (viď vyššie), sedle Regetovská voda, tesne pod vrchom Baranie je neoznačený prameň, Vodojem (tu musíte vliezť do starého betónového vodojemu, kde vyteká voda), Balnica, Lupkovský priesmyk, Ruské sedlo, v sedle Ďurkovec a Čertiaž a potom už len pri zostupe z vrchu Kremenec, v NPR Stužica.
Vodu viete nabrať aj na Dukle, ale musíte prejsť na Poľskú stranu. Tam je neďaleko hraničného priechodu reštaurácia, zmenáreň a nájdete tam aj sprchy. V reštaurácii okrem perfektnej stravy si môžete aj dobiť elektrické zariadenia. Vody je v podstate cestou až veľa. Skoro celú cestu pôjdete po vlhkých lesoch, brázdach plných vody a blata. Žiadne suché lesy ako na Ceste hrdinov SNP. Len je málo pitných vodných zdrojov bez toho, aby ste výrazne odbočili z cesty. A určite nehoďte k prameňu Laborca, voda tam nie je.
Doplňujúce informácie
Na tejto ceste stretnete minimum turistov a ak predsa, tak väčšina to budú Poľský turisti. Nevravím že neodporúčam ísť osamote, časť cesty som sám šiel sám, ale je to trocha záťaž na hlavu. Tri dni sám v lese, skoro bez stretu s človekom, v noci sa naťahovať s myšami o obsah batohu, budiť sa na jelenie ručanie, monotónnosť lesa, no proste žiadna výhra.
Ale keď už ste viac ako dvaja, problém so spaním pod prístreškami. Nezabudnite si pribaliť power-banku, cestou si viete dobiť zariadenia len na Dukle, Balnici a Novej Sedlici. Potraviny si viete nakúpiť v Novej Sedlici a potom jedine, ak zbehnete z cesty do nejakej dediny na Poľskej alebo Slovenskej strane. Poprípade na Dukle môžete sadnúť na autobus, odviezť sa do Svidníka, kde pohodlne nakúpite a vrátite sa naspäť.
Záverom
Nie je to cesta pre každého, to musím podotknúť. Pre skúsenejších harcovníkov to nebude problém, ale menej skúsené a odolné osoby budú mať možno trošku problém v divočine Karpát. Ale ak sa nechcete tlačiť v Tatrách, Fatrách a iných prefláknutých miestach kam smerujú dnes davy, vyberte sa do kraja kde vraj nič nie je. Na jediné miesta na Slovensku, kde zomrelo cez 119.000 vojakov pri obrane našej krajiny. Na vlastné oči sa môžete presvedčiť o význame Karpát pre našu krajinu. Nebudete mať síce úžasné fotky na instagram, ale navštívite miesta, ktoré doslova dýchajú históriou.
Z Poľskej strany sa organizujú do miesta bojov turistické výlety so sprievodcom, vysvetľujúcim ako prebiehali boje. Niečo podobné bohužiaľ zo Slovenskej strany nemáme, teda určite nie v takom počte, ako som videl z Poľskej strany. Ak Vás zaujímajú moje bezprostredné zážitky počas mojich ciest, odporúčam Vám sledovať moj profil na Facebooku, kde počas každého dňa pridávam postrehy.
